Slovenský zväz ľadového hokeja. Kocúrkovo

Návrat Ladislava Karabina do hlavného mesta Slovenska a sedem sezón v Nemecku Po troch rokoch v zámorí som sa vrátil do Slovana Bratislava, ktorý už medzitým nastupoval v slovenskej extralige. S generálnym manažérom Dušanom Pašekom som mal dobrý vzťah a predostrel mi plán, podľa ktorého mala organizácia dominovať na domácej scéne a skúsiť preraziť v Európskej hokejovej lige. Káder na čele so Zdenom Cígerom, Ľubomírom Kolníkom, Richardom Kapušom, Ľubomírom Višňovským či mnou bol dostatočne silný nato, aby naplnil ambície. Lenže v druhej polovici prvej sezóny nastal u mňa problém s ľavým ramenom, ktoré mi začalo vyskakovať. Keďže držím hokejku na ľavú stranu a pri streľbe práve toto rameno primárne využívam, dosť ma to celé obmedzovalo. Pre belasých dopadol ročník veľmi zle, keď skončili až piati za Trenčínom, Košicami, Popradom a Martinom. Po sezóne som sa s doktorom Vladimírom Luptákom dohodol, že nepôjdem na operáciu, ale posilňovacími cvikmi spevním rameno. V príprave na ročník 1997/98 bolo všetko v poriadku až do posledného prípravného duelu. Tam mi rameno vyskočilo tak, že som ho mal úplne von z púzdra. Stalo sa to v úplne najhoršom možnom čase, tesne pred začiatkom súťaže a ja som predsa musel podstúpiť operáciu. Doktor Lupták mi rameno výborne zreparoval, ale do zápasového kolotoča som sa vrátil až na záver základnej časti. Slovan pod koučom Ernestom Bokrošom fungoval ako dobre namazaný stroj a s legionármi Iľjinom a Pankovom dokráčal až k titulu. Ja som v play off toho veľa nenahral a do stretnutí som naskakoval len vtedy, keď sa niekto zranil. Slovan síce vyhral prvý extraligový titul, ale veľmi som im nepomohol, a bolo to pre mňa dosť ťažké obdobie kariéry. Zlý pocit umocnil fakt, že manželka Catherine v Bratislave veľmi trpela. Ona je veľmi zhovorčivá, a keď nemá s kým rozprávať, trpí. V hlavnom meste sa cítila veľmi zle a bol to pre ňu silný kultúrny šok. Nezabudnem ako sme prišli spolu prvýkrát do Bratislavy. Ja som s mužstvom odcestoval na týždňové súst