„V hokeji ani v živote som nikdy neuhýbal.”

V šestnástich rokoch odišiel za snom do USA. Zo slovenských hokejistov len Róbert Döme opustil rodnú krajinu v takom mladom veku. Bývalý hráč Montrealu, New Yorku Rangers a VancouveruJozef Balej (35r.)odohral v najlepšej lige sveta osemnásť zápasov. Pred dekádou si zvolil návrat do Európy a s Plzňou sa radoval z titulu v českej extralige. Pred tromi rokmi sa mu narodila dcéra Vanesska a rodinnú pohodu si nevie vynachváliť. „Cítim sa výborne po všetkých stránkach, získal som novú motiváciu.“ V minulej sezóne hráč druholigového švajčiarskeho tímu Red Ice aj na základe toho odvážne tvrdí: „Kariéru by som si chcel predĺžiť do štyridsiatky.“ Do štrnástich rokov ste hrali za Skalicu, ale potom ste prestúpili do dorastu Dukly Trenčín. Prečo zmena pôsobiska v tínedžerskom veku? „Dôvod bol jednoznačný. Trenčín bol v tej dobe najlepší hokejový klub na Slovensku. Prejavili záujem, čo presvedčilo mňa i rodičov. Zaistili mi ubytovanie, školu, celkovo mi poskytli veľmi dobré podmienky na rozvoj. A mal som tých najlepších možných spoluhráčov, ktorých som poznal zo žiackych súťaží: Mariána Gáboríka, Marcela Hossu či Tomáša Kopeckého. Byť v TOP tíme s TOP spoluhráčmi bolo pre mňa ideálne. V mojom druhom roku sme vyhrali titul dorasteneckého majstra Slovenska.“ V Trenčíne ste vydržali iba dve sezóny a následne ako šestnásťročný ste prestúpili do americkej juniorskej ligy USHL. Prečo ste v Dukle nezostali dlhšie? „Vo veku 15 -16 rokov sa láme chleba. Funguje to tak, že hráč buď vystrelí, alebo skončí s hokejom. Mám veľa kamarátov, ktorí v tomto období ukončili kariéru. Bol som v reprezentácii do šestnásť rokov a začínali sa okolo nás pohybovať hráčski agenti. Jednou možnosťou bolo dostať sa do áčka Dukly, ako sa to v šestnástich podarilo Gáboríkovi. Druhým variantom bolo odísť do neznáma a skúsiť tvrdšiu cestu. Určite to bolo ťažšie ako zostať doma, kde človek rozumie jazyku a má vybudovanú určitú pozíciu. Odísť do USA bolo pre mňa správnym riešením.“ Deväťdesiat percent Slovákov však