“Dobrý Bože, daj, nech budúcim najsilnejším mužom IIHF je niekto z hokejového prostredia. Len nie právnik.“

Rodený šéf, ktorého už v mladosti poslúchali o tri či štyri roky starší chlapci. Tak charakterizoval svojho synaVladimíra Růžičku (60 r.)otec Vladimír. A zo svojho syna vychoval hokejového kanóna. Vysoký center patrí k najvýraznejším postavám československého hokeja. Päťkrát sa stal najlepším strelcom federálnej ligy, trikrát jej najproduktívnejším hráčom a dvakrát vyhral Zlatú hokejku. “Napriek tomu, že som druhý v Klube hokejových strelcov (543 gólov v lige a v reprezentácii) nepovažujem sa vyložene za kanoniera,” hovorí skromne kapitán olympijských víťazov z Nagana 1998. Váš otec robil asi najťažšiu možnú prácu. Bol baník a poriadne sa nadrel, no všetko zvládol aj preto, lebo bol poriadny kus chlapa. Za náročnú prácu mal celkom dobrú výplatu a mohol vám kúpiť výbornú hokeju i korčule. Vás však v mladosti bavil futbal ešte viac, ale otec rozhodol, že budete hrať hokej, lebo na futbal vás musel voziť do dvadsať kilometrov vzdialených Teplíc. Navyše hokej v rodnom Litvínove mal mimoriadnu tradíciu. “Futbal ma bavil trochu viac, ale hokej ma bavil tiež. Keď som mal dvanásť rokov muselo prísť rozhodnutie. Mama nešoférovala a otec povedal, že musí chodiť do práce a nemá čas voziť ma do Teplíc. Potom to už bolo jednoduché rozhodnúť sa.” Okrem slávnej tradície bol na zimnom štadióne v Litvínove vynikajúci ľad. Zrejme jeden z najlepších, aké vtedy mali arény v celej Európe. Pomohlo vám do budúcna, že ste sa ako žiak učili všetky hokejové činnosti na perfektnom klzisku? “Vždy sa tradovalo, že v Litvínove máme ľad jeden z najlepších a chválilo ho aj veľa protihráčov v československej lige. Ale nemyslím si, že vám kvalitné klzisko pomôže k tomu, že vám hokej pôjde alebo nepôjde. Aj keby bol povrch zlý, musíte sa na ňom naučiť hrať.” Od pätnástich rokov ste mali problémy s vysokým krvným tlakom a dokonca ste od určitého obdobia museli brať prášky. Obmedzovalo vás to nejako pri vrcholovom hokeji? “Lieky beriem od pätnástich rokov a môžem len dúfať, že ma to celé nijako neobmed